Videohry zabíjajú…

Verím, že každý z Vás sa už stretol s moralizujúcimi článkami o zhubnom dopade hrania násilných videohier na psychiku teen-age hráčov (a nie len tých), ktorí ešte nie sú do statočne mentálne vyspelí, aby odlíšili čo je virtuálne a čo realita. Potom sa ich násilné správanie v škole a v spoločnosti rovesníkov projektuje práve ako výsledok zbytočne prehnaného a účelového zobrazenia mäsiariny v hrách.

Všetko super, ale prečo som sa nikde nedopátral k nejakej štúdii alebo len blbému článku, zaoberajúcemu sa vplyvom hier (to je jedno či násilných alebo sračiek typu Sims) na nás “dospelých”. Dospelých som dal do úvodzoviek zámerne, lebo len ťažko hľadať mentálnu dospelosť u jedincov, ktorí sú schopní priamo alebo nepriamo páchať násilie, vyprovokované hrami, na deťoch a dosť často vlastných. Je jasné, že len minimum hráčov s vekom 20+ sa vyberie po “daní” si levelu v RE do najbližšej školy “vyčistiť” zopár tried od hyperaktívnych “zombíkov”. O mnoho pravdepodobnejším scenárom je, že fyzicky ublížia deťom, ktoré ich nejakým spôsobom vyrušujú od hrania ich obľúbenej hry.

Minulého roku sme si mohli prečítať o krkavčích kórejských rodičoch, ktorí nechali vyhladovať na smrť svoje maloleté dieťa lebo ich zvrátený hodnotový rebríček kládol na prvé miesto nejakú on-line hru. Zatiaľ čo oni trávili celé hodiny v net-kaviarni, ich bábo plakalo doma od hladu a v špinavých plienkach. No a máme tu ďalšiu zvrátenosť, tentokrát v Japonsku. 30. marca 2011 bolo zavraždené ďalšie dieťa, 3-ročná Shizuku Tanaka, následkom hernej závislosti dospelých. Opäť v tom majú prsty jej rodičia, presnejšie matka a jej priateľ, ktorí dievčatko zviazali a dali do plastového vreca na odpadky, ktoré hermeticky uzavreli čo malo za následok smrť udusením. A čím si malá Shizuku “zaslúžila” túto zvrátenosť? Spravila čosi nepredstaviteľné, čo iné deti v jej veku “určite” nerobia, hrala sa v izbe kde jej matka s priateľom hrali nejakú videohru. Každý kto má/mal dieťa v tomto veku vie, že hranie je sprevádzané hlukom a pobehovaním, proste dieťaťa je “plný” byt/izba. No a táto detská činnosť tieto dve obludy zjavne vyrušovala zo sústredenia sa na hru a nenapadlo ich iné ako “konečné” riešenie, aby dcérku utíšili alebo niečim zaujali, aby im nepobehovala pred telkou.

Máme my dospelí vôbec právo moralizovať nad patologickým vplyvom násilia v hrách na mládež, keď sa aj v našich radoch nachádzajú čierne ovce, ktoré páchajú násilie z ešte zvrátenejších dôvodov?